Pred sto rokmi sa z maďarského mesta Pozsony (Pressburg, Prešporok), obývaného prevažne Nemcami a Maďarmi, stalo najprv nakrátko a neoficiálne Wilsonovo (Wilsonváros) a potom oficiálne Bratislava, administratívne centrum – fakticky hlavné mesto – slovenskej časti Československa.

Pri vzniku Československej republiky však nebolo vôbec isté, že bude mesto patriť k formujúcemu sa novému štátnemu útvaru a že sa stane centrom jeho slovenskej časti. A nebolo isté ani to, že sa bude nazývať Bratislava. Mesto sa totiž predtým volalo po slovensky Prešporok alebo Požúň – prvý je tradičným slovenským variantom nemeckého názvu Pressburg, druhý zasa maďarského Pozsony.

Pri vzniku Československej republiky však nebolo vôbec isté, že bude mesto patriť k formujúcemu sa novému štátnemu útvaru a že sa stane centrom jeho slovenskej časti. A nebolo isté ani to, že sa bude nazývať Bratislava. Mesto sa totiž predtým volalo po slovensky Prešporok alebo Požúň – prvý je tradičným slovenským variantom nemeckého názvu Pressburg, druhý zasa maďarského Pozsony.

V októbri 1918 – marci 1919 sa Pozsony neoficiálne – z podnetu väčšinového nemeckého obyvateľstva – nazýval aj Wilsonovo (Wilsonváros), a to podľa amerického prezidenta Thomasa Woodrowa Wilsona. Miestni totiž verili, že v duchu Wilsonovej idey o sebaurčení budú môcť obyvatelia sami rozhodnúť, v ktorom štátnom útvare si predstavujú svoju budúcnosť.

V tom čase sa názory slovenskej politickej elity na úlohu mesta v rámci Československa rozchádzali. Jedna časť by namiesto nemecko-maďarského Pozsonyu videla v pozícii hlavného mesta slovenskej časti spoločného štátu radšej Banskú Bystricu alebo Turčiansky Svätý Martin. Nad národnými argumentmi napokon prevážili tie pragmatické. Ako povedal prvý prezident nového štátu Tomáš Garrigue Masaryk, Československo potrebuje Dunaj.

Iredentistická pohľadnica z obdobia maďarskej revízie. Zbierka: Peter Martinko

V roku 1850 bolo z 36 742 obyvateľov Bratislavy 25 942 (70,6 %) Nemcov, 2 266 (6,2 %) Maďarov, 3 713 (10,1 %) Slovákov a 4 740 (12,9 %) Židov.

Na základe výsledkov sčítania obyvateľov v roku 1910 dosiahli Maďari svoje historické maximum 41 %, no Nemcov bolo aj v tomto období viac – 42 %; zo 78 223 obyvateľov bolo 32 790 Nemcov, 31 705 Maďarov a 11 673 (15 %) Slovákov.

Na základe výsledkov československého sčítania obyvateľov v roku 1930 sa zo 123 844 obyvateľov Bratislavy (ktorá tvorila podstatne menšie administratívne územie ako dnes) prihlásilo k československej národnosti 60 013 (48 %), k nemeckej 32 801 (26 %), k maďarskej 18 890 (15 %) a židovskej 4747 (11 %) obyvateľov.

Počas sčítania obyvateľov v roku 1950 malo mesto celkovo 192 896 obyvateľov, pričom Maďari tvorili 3,5 %. V roku 1980 sa pri počte 380 259 hlásilo k maďarskej národnosti 5,5 % Bratislavčanov. Je dôležité poznamenať, že v roku 1972 k Bratislave pripojili Podunajské Biskupice, Vrakuňu, Čunovo aj Rusovce, ktoré v tom čase ešte obývalo podstatne viac príslušníkov maďarskej národnosti. V meste s rastúcim počtom obyvateľov však podiel maďarského obyvateľstva do roku 1991 klesol (Maďari tvorili 4,6 % z celkového počtu 442 000 obyvateľov).

Československí legionári obsadili Pozsony (Prešporok) 1. januára 1919. Nová brachiálna moc, ktorú väčšina obyvateľov prijímala s antipatiou, si čoraz viac upevňovala svoje pozície. Akýmsi vyvrcholením tohto procesu bola tragická udalosť známa ako „krvavá streda“ alebo „bratislavská streľba“. Dvanásteho februára 1919 spustili legionári paľbu do obyvateľov – prevažne Nemcov a Maďarov –, ktorí pred Starou tržnicou (vtedajšou Mestskou tržnicou) demonštrovali (aj) proti obsadeniu mesta. Pri streľbe prišli viacerí o život a mnohí sa zranili…

V zmysle Prvej viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 veľkú časť územia južného Slovenska, obývaného maďarským obyvateľstvom, pripojili k Maďarskému kráľovstvu, avšak Bratislava aj naďalej zostala hlavným mestom Tisovho Slovenského štátu.

Po 2. svetovej vojne sa Československo v duchu kolektívnej viny a Benešových dekrétov snažilo o likvidáciu nemeckej a maďarskej komunity. Významnú časť bratislavských Maďarov a Nemcov deportovali alebo vysídlili a uplatnili proti nim aj ďalšie odvetné opatrenia. V Petržalke (maď. Ligetfalu, nem. Engerau) sa po 2. svetovej vojne museli zdržiavať v osobitných internačných táboroch.